Damned


Vkročil do horiaceho domu. Všade bol dym, ktorý mu ostro vnikal do pľúc. Začul to, čo chcel počuť a to výkrik. Vydal sa za hlasom. Bola to žena stredného veku. Prekročil horiaci trám a pomohol jej na nohy. Plakala. Oprela sa oňho, až by sa dalo povedať, že sa oň zavesila. Hneď potom, ako ju dal do rúk požiarnikovi a ešte ani neprekročil prah horiaceho domu, dom sa na neho zrútil. Necítil žiadnu bolesť. To by mu nehrozilo. A niekedy ho to aj dosť žralo. Cítil iba ťarchu trámov, ktoré na ňom spočívali. Vedel, že sa ho nikto nepokúsi zachrániť, lebo ho ani nevideli. Akurát tak žena, ktorú zachránil a jej reči budú brať iba ako halucinácie. No nebol neviditeľný vždy. Kedysi žil ako normálny slušný človek. Mal aj rodinu, ktorú miloval….a musel pozorovať ako jeho blížni starnú, trpia a nakoniec umierajú, zatiaľ čo on vyzeral stále rovnako.
Začalo sa to dávno, veľmi dávno. Sám si už nepamätá kedy to presne bolo. Raz bol na služobnej ceste do Prahy. Cestou domov v noci doňho narazil nákaďák s nejakou divne páchnucou tekutinou. Prežil to, dokonca skončil lepšie ako vodič kamiónu. Tesne pred omdletím mu ešte prebleslo hlavou, čo to je za tekutinu čo ho zalieva. Keď sa prebral, všade okolo bola polícia a sanitky s lekármi. Ešte stále sa krčil divne poskladaný v aute. Otvoril dvere auta a vytackal sa von. Nikto sa na neho ani nepozrel. Všade okolo boli zátarasy. A až teraz si všimol, že to, čo považoval za lekárov sú chemici, v bielych plášťoch študujúci tekutinu z náklaďáku. Tackavo sa priblížil k najbližšiemu policajtovi a poklepkal ho po pleci. Ten sa obzrel, zavrtel hlavou a pokračoval v práci šomrúc: "Mal by som si už konečne zobrať dovolenku..." Celý zmätený takto skúsil upozorniť na seba niekoľkých ľudí. No nič. Zrazu sa mu zakrútila hlava a znovu omdlel. Keď sa prebral, slnko už bolo vysoko na oblohe. A okolo neho nik. Po polícii a ostatných tu nezostalo nič, okrem pár zažratých škvŕn v betóne. Postavil sa a začal sa obzerať. Ani svoje auto tu nikde nevidel. "Ešte že nemám nič zlomené" pomyslel si a až o dosť neskôr pochopil, že je to horšie ako mať niečo zlomené. Pobral sa pešo domov. Asi o hodinu uvidel Bratislavu. Domov prišiel upotený, páchnucí, hladný, vyčerpaný a celý zalepený tou divnou tekutinou. Doma nikto nebol. Vliezol do sprchy a zaleptané šaty hodil do koša. Ako tak prechádzal po obývačke, zbadal, že sa niečo na fotografiách, ktoré tam mali zarámované, zmenilo. Chvíľu mu trvalo, kým prišiel na to, čo sa zmenilo. Na všetkých fotografiách chýbal. Na miesto neho tam bola vždy nejaká chyba pri vyvolaní filmu, alebo prázdne miesto. "Zut!" zaklial po francúzsky a rozbehol sa do spálne. Svoje doklady nikde nenašiel. Pomaly si začal uvedomovať, že proste a jednoduchu neexistuje. Takto to išlo niekoľko rokov a iba pozoroval, ako jeho deti vyrastajú a ako jeho žena starne. No nikdy sa o ňom ani slovom nezmienili. Keď mu žena zomrela na ťažký úraz spôsobený haváriou a o niekoľko rokov na to aj jeho deti, ktoré sa viezli v lietadle, ktoré havarovalo, mienil sa zabiť. Najprv si skúsil prerezať si žily. No nepodarilo sa. Vyskúšal viacero spôsobov, no stále nič. Tak len tak blúdil po uliciach a pomáhal ľudom, ktorí napríklad nabúrali autom, ktoré o chvíľu na to vybuchlo a vždy dúfal, že ho pri tom niečo zabije. Už si zvykol, že sa na neho nikto nikdy nepamätá a že sa mu nikdy nič nestane.
Tak isto to bolo aj teraz. Hoci ležal zavalený horiacimi trámami, čakal iba kým dohoria a bude sa z nich môcť vyhrabať. Pozrel sa cez dym na chodník a mysliac si, že má halucináciu, si pretrel oči zadymeným rukávom. Na chodníku stál vodič kamiónu, teda lepšie povedané to, čo z neho ostalo po nehode a zúčasnene sa pozeral na horiaci dom. Keď ho zbadal, usmial sa. Začal sa hrabať von cez horiace trámy. Nakoniec sa vyhrabal von. Vodič tam ešte stále stál. Pribehol k nemu.Vodič pokýval rukou aby ho nasledoval a vybral sa do stredu ulice. Tam zastal a počkal na neho. On sa iba nechápavo obzeral. Hneď sa dočkal svojej nevypovedanej otázky. Do ulice, kde stáli práve zabáčal kamión. Sakra povedomý kamión. Začal sa potiť. Pozrel sa vedľa seba aby sa ujistil, že tam vodič stále stojí s ním. Keď sa ich oči stretli, rozbehli sa proti kamiónu. Posledné čo si uvedomil pred tým, než ho pohltila úplná tma,bol pocit vyslobodenia a bolesť, bolesť, na ktorú čakal polku svojho života

!ska

Všetky texty na tejto stránke sa považujú za duševné vlastníctvo ich autorov.