Teraz Vám rozpoviem príbeh, ktorý som ani ja sám dobre nepochopil. Možno práve preto Vám o tom hovorím. Snáď mu porozumiete vy. Ja sa o to budem i naďalej pokúšať - a pri troche šťastia vás možno aj predbehnem. Je to o ničom, a predsa o niečom. Ak chcete vedieť či je pravdivý, máte tak povediac smolu. Neviem. Nechám to na vás, vytvorte si vlastný názor a ja sa Vám ho nepokúsim vyhovoriť.

Bolo to jedného pekného, povedzme, že slnečného, jesenného dňa. Vlastne to už bol podvečer. S rodičmi a súrodencami sme si zašli do reštaurácie na večeru. Bol to trošku výnimočnejší deň, boli sme na výlete a keďže sme v ten ďen ešte nič poriadne nejedli, boli sme veľmi hladní. Padlo rozhodnutie najesť sa, a za čo sa raz postaví hlava rodiny plus väčšina, to už nikdo neprehlasuje. Bolo prineskoro na obed a príliš skoro na večeru čím by sa dalo vysvetliť, že reštaurácia v tichej postrannej uličke s dlhými tieňmi domov, bola prázdna. Malá, útla čašníčka s nežnými očami nás odviedla k okrúhlemu stolu v strede miestnosti, kam sme si bez otáľania sadli. Plamene sviečok blikali a my sme si objednávali jedlá s cudzokrajnými názvami. Po krátkom premýšlaní si každý z nás objednal niečo iné. Po celý čas nás obsluhovala tá istá čašníčka, čo nás doviedla k stolu, a ktorá celý čas postávala v prítmí a pozorovala ma tmavými očami. Začal som si ju i ja trochu viac všímať. Jej pohľad upretý bez mihnutia oka na mňa ma znepokojoval. Keď mi doniesla na stôl jedlo, bol som presvedčený, že šťavu, ktorou bola poliata ryža, sa niekto pokúsil vytvarovať do tvaru srdca. Neodvážil som sa zdvihnúť hlavu, cítil som jej upretý pohľad. Keď som dojedol, vytvaroval som so zvyškov ryže malé kostrbaté srdiečko. Nik si to nevšimol, len mne horela tvár, keď mi brala tanier a ja som pozrel do jej bledej vážnej tváre. Nakoniec sme dojedli, zaplatili sme a pobrali sme sa na odchod. Keď sme odchádzali cítil som jej pohľad na chrbte.Vonku som sa otočil a vrátil sa dnu. Večerní návštevníci ešte neprišli, dokonca ani nikoho z personálu nebolo nikde vidno. Len ona stála nepohnute vo dverách. Keď som sa chcel otočiť a ujsť von, prišla ku mne. Dala mi malé čokoládové srdiečko. Chvíľku som stál prekvapený a potešený. Nato som si ju pritisol k sebe a naše pery sa stretli. Dlho a vášnivo som ju pobozkal. Jej voňavé poddajné pery boli studené ako kus ľadu. Keď som odchádzal, ešte tam stála. Vtedy som si všimol fotku v rámčeku zavesenú na stene s čiernou stužkou v rožku. Dívala sa z nej moja malá čašníčka. Pod tým bolo napísané Emily *1983 +1999. Prudko som sa otočil. Všade bolo pusto a nesmierne ticho. Len na dlani sa mi topilo malé čokoládové srdiečko.

Bola to iba chvíľka, nič sa nestalo, a predsa to vo mne zanechalo hlboký dojem. Ktovie či ešte vôbec niekedy zažijem tak silný zážitok. V tomto svete je všetko možné ale i tak neverím...

Lunatic

P.S. - naposledy upravené 21.2.2001

Všetky texty na tejto stránke sa považujú za duševné vlastníctvo ich autorov.