Zmena


Záblesk. Potom pravidelné výbuchy. Katarína vypla monitor počítača a rozbehla sa k oknu. To, čo uvidela, jej vyrazilo dych. Všetko bolo zmenené. Namiesto vily, ktorá sa týčila oproti jej domu, stál typický dedinský domček. Namiesto áut - kone a vozy. A po ulici, ktorá bola kedysi betónová, no teraz iba zaprášená hradská, postupoval dlhý bubnujúci rad. "Zase tu natáčajú nejaký film", pomyslela si. Vykročila ku šatníku. Namiesto jej typických šiat tam viseli samé dedinské "handry". S čudným pocitom si jedny z nich obliekla a aby nevyzerala čudne, rozpustila si vlasy a vyrazila do "mesta". I jej dom vyzeral zvonku inak. Namiesto obchodov tu stál trh, aký videla vo filmoch z dedinského prostredia. Všade bolo počuť pokrikujúcich predavačov, volajúcich svojich zákazníkov. Rozhliadla sa, či neuvidí kamery alebo kulisy. No nevidela nič také. Oproti nej išla jej priateľka. "Konečne sa vysvetlí, čo sa tu deje", napadlo ju. "Zdravím. Nejdeš na popravu?" spýtala sa Salome. Nečakala na odpoveď a pokračovala: "Konečne nejaká zábavná akcia." Usmiala sa a prehodila si svoje dlhé gaštanové vlasy na bok. Začala ju ťahať na popravisko. "???!" podarilo sa jej iba zo seba vyraziť. "Vedela som, že nie si dobre informovaná, ale toto? Veď sa o tom hovorí v celom meste!" O chvíľu už uvidela zviazanú postavu s vrecom na hlave stojacu na popravisku. Bolo z nej vidieť iba špinavé šaty, čo naznačovalo, že to bude žena, a dlhé čierne vlasy, ktoré vytŕčali spod vreca. Začula bubnovanie. Kat sa priblížil k postave a strhol vrece, až postave myklo hlavou. Skoro omdlela. Stála tam ona. Mala síce iné šaty, trochu iný účes, ale nemohla sa mýliť. Ich oči sa stretli. Bola v nich nádej. Katarína si dala na hlavu kapucňu a otočila sa. Za sebou mala stánok s drevenými výrobkami a stánok s nožmi. Nenápadne dva nože vzala. Nerobilo jej to veľký problém, pretože predavač bol zaujatý popravou. Menší nôž si vsunula do šiat, väčší do rukávu. Začala obchádzať popravisko. Nebolo veľmi veľké. Bolo to vlastne iba neveľké drevené pódium, vhodné na všetky príležitosti. Vzadu stáli dvaja ozbrojení muži. Napadol ju plán. Dlhé čierne vlasy jej zakrývali zelené oči. Letmým pohľadom prebehla okolie. Upravila si nožík v šatách a vyrazila. Rozbehla sa k mužom a začala kričať: " Pomoc! Tam bežal! Zlodej!" "Kde…" chcel sa opýtať prvý muž, no tu ho už ovalila kameňom. Druhý sa práve otáčal, keď aj jeho ovalila. Stihol jej ešte roztrhnúť šaty od výšky kolien ku zemi. Začala liezť na popravisko. Vytiahla nôž z rukávu. Nikto pri jej zviazanej kópii nestál. Iba nejaký rečník sa v popredí rozjímal nad jej hriechmi. Začala jej rozrezávať putá, ktorými boli zviazané jej nohy. Zbadala chlapca s osedlaným koňom, ktorý prudko gestikuloval, aby sa poponáhľali. Zarazil sa, keď si uvedomil, že sú si podobné ako vajce vajcu. Letmo pobozkal jej dvojča, ktoré práve oslobodila, a obom im pomohol na koňa. Vyrazili. "V živote som nesedela na koni!" preblesklo jej hlavou. Cítila, ako sa jej kópia pridŕža nohami koňa. Ruky mala ešte zviazané. Keď za sebou nepočuli dupot kopýt, zastavili. Rozviazala jej ruky. "Vďaka ti. Kto si? Môj anjel strážny?" spýtala sa jej. "Ja…" nestihla dohovoriť, pretože náhle pocítila ostrú bolesť v hlave a odpadla. Prebrala sa, až keď ležala zviazaná na popravisku. V popredí ešte stále (alebo už znovu?!) rečnil nejaký rečník, ktorý hovoril o ich hriechoch. Hlava ju ešte stále strašne bolela, a tak počula iba malé útržky: "…spriahnutá s diablom… satan na zemi…" Vedľa nej ležala jej kópia. No hlavu nebolo vidno, lebo ju zakrýval peň. Pozrela sa hore. Začala zvracať. Vedľa nej bola na kovovej tyči napichnutá hlave jej dvojníčky. Zelené oči sa pozerali do diaľky a dlhé čierne vlasy viali vo vetre. Na tvári bol smrteľný kŕč. Na zem vedľa nej ešte stále kvapkala krv. Rýchlo sklopila zrak. Zrazu záblesk a rytmické dunenie. Prudko sa posadila. Sedela na svojej posteli. To bol len sen!!! Pozrela sa na hodinky na ruke. Na rukách mala otlačené modriny od pút. Ešte bolo vidno vzor a hrúbku lana. Zamdlela. Stála pred svojim domom. Na sebe mala iba pyžamo a papuče. Bola ešte noc a tma. Vial chladný a dotieravý vietor, ktorý vnikal až pod kosti. No ona ho nevnímala. Všetko vôkol bolo zahalené hustou hmlou. Vybrala sa na cintorín. V tej časti ešte nikdy nebola, no išla akoby to tam poznala naspamäť. Nič nebolo vidno, iba mihotajúce sa svetlá sviečok. Zastavila sa pred hrobom. Strapaté vlasy jej padali do očí. Prehodila si ich na bok. Sklopila zrak k nápisu. Zapotácala sa. Rýchlo sa oprela o lavičku, ktorá stála vedľa. Na hrobe bola fotografia, ktorá vyzerala ako jej vlastná, začiatočné písmeno jej krstného mena a jej priezvisko. Zrazu zacítila, ako jej čosi ovláda myšlienky. Bolo to chladné. A páchlo to starobou a hnilobou. Náhle počula v svojej hlave neúprosný smiech. "Tak sme sa znovu stretli! Vďaka! Budeme sa teraz deliť o jedno telo!" Potom znovu smiech. Chcela zatriasť hlavou, no hlava ju neposlúchla. Chcela zdvihnúť ruku, no tiež nič. "Nejako to nejde, čo?" a potom znovu smiech. Cítila, ako je jej myseľ čoraz viac utlačovaná. Aj by sa rozplakala, keby že sa jej tvár neusmieva a nahlas nesmeje. Jej smiech, ktorý znel víťazne, pretínal ostré ticho, ktoré doteraz panovalo na cintoríne. Zobudila sa až na tvrdý pád z postele. Bolo už ráno. Rýchlo sa obliekla do športového oblečenia a vybrala sa na cintorín. Striaslo ju, keď si uvedomila, že ide po ceste, ktorou nikdy nešla a i tak ju dobre pozná. Došla ku hrobu. Bolo to také isté ako v jej sne. Náhle pocítila ako jej nejaké chladné a starobou páchnuce myšlienky vnikajú do mysle. Rozbehla sa. Myšlienky ustupovali. No pred tým, než ju opustili úplne počula v podvedomí: "Veď ty sa vrátiš!" potom iba smiech ako v sne a jeho ozvena.

!ska

Všetky texty na tejto stránke sa považujú za duševné vlastníctvo ich autorov.